www.autobild.sk

Po skončení druhej svetovej vojny sa ocitli všetky európske štáty na pokraji priemyselného krachu, nech už boli na strane víťaznej či porazenej. Veľké priemyselné komplexy, ktoré sa venovali výrobe vojnového materiálu stratili odbytiská, veľká časť bola zničená bombardovaním a zvyšku sa nedostávalo materiálu. Preto v päťdesiatych rokoch zažila boom kategória vozidiel, ktorá dostala pomenovanie bublinové vozidlá a dnes ich radíme do segmentu mikro.

Letecké továrne v okupovanom Nemecku ako Messerschmitt, Heinkel alebo BMW sa museli preorientovať z vojenskej výroby na civilnú. Profesor Willy Messerschmitt potreboval udržať svoju divíziu RSM pri živote, vtedy prišiel zamestnanec Fritz Fend s nápadom na tandemový dvojmiestny automobil. V lete 1952 bol postavený prototyp, výroba modelu Fend Kabinenroller FK-150 sa začala vo februári 1953. Číselné označenie znamenalo objem jednovalcového dvojtaktného motora (4 k), s ktorým vozidlo dosiahlo 90 km/h. Do júna 1953 sa vykonalo vyše 70 modifikácií, lebo auto malo ťažkosti s ručnou spojkou, bolo príliš hlučné a malo tvrdé pruženie. Vo výrobe sa udržalo až do roku 1955, to však už vznikal aj silnejší model KR-200 s výkonom 10 koní.


Talian Renzo Rivolta mal po vojne problémy s predajom svojich chladničiek Isothermos a rozhodol sa prejsť na výrobu skútrov, lenže konkurencia Vespy a Lambretty bola taká silná, že musel zmeniť plány. Tak vzniklo originálne auto Iso Isetta, ktoré malo premiéru v roku 1953 na autosalóne v Turíne. Licenciu hneď kúpilo Belgicko, Francúzsko, Anglicko, Španielsko, Brazília a Nemecko. V októbri 1954 dostal inžinier Eberhard Wolff úlohu vylepšiť Isettu, ktorej licenčná výroba sa mala v BMW začať. Karoséria a podvozok boli súčasťou licenčnej dohody a museli zostať zachované, preto sa zmeny dotkli motora. Pôvodný dvojtaktný dvojpiestový jednovalec bol nahradený jednovalcovým štvortaktom 250 cm³ s výkonom 12 koní. Táto Isetta sa stala najpredávanejšou zo všetkých licenčných. V roku 1956 sa vyrábala s motorom 295 cm³ s výkonom 13 koní. K dispozícií bola štvorkolka (zadné kolesá blízko pri sebe) aj trojkolka. V 1958 vznikla natiahnutá Isetta pod názvom BMW 600 pre štyroch pasažierov. Prední nastupovali stále cez odklápacie čelo, zadní mali normálne bočné dvere. K pohonu slúžil dvojvalec s objemom 582 cm³ a výkonom 26 koní.

Keď letecký konštruktér Ernst Heinkel uvidel po prvýkrát Isettu, rozhodol sa postaviť niečo podobné, ale s využitím leteckých technológií ešte ľahšie a rýchlejšie aj s menším motorom. V roku 1956 vznikla bublina Heinkel Kabine 150. Neskôr aj verzia 153 ako trojkolka a 154 ako štvorkolka so spoľahlivým štvortaktným jednovalcom s objemom 203 cm³. Od marca 1957 sa motor kvôli poistke zmenšil na 198 cm³. Heinkel sa licenčne vyrábal aj v Argentíne, kde do roku 1961 vyrobili 2000 kusov. V Nemecku sa v roku 1958 rozbehla zase letecká výroba a linka na autá mala byť predaná do Írska. Problémy s kvalitou výroby však boli dôvodom na stiahnutie licencie.

Egon Brütsch sa rozhodol postaviť najmenšie auto na svete. V roku 1956 predstavil na výstave IFMA vo Frankfurte svoj prototyp Mopetta – automobil pre jedného pasažiera. Po výstave Mopettu vybavil motorom 50 cm³ a vyrobil niekoľko jazdných fotografií. O projekt sa začal zaujímať Georg von Opel. Pod názvom Opelit vyrobil 14 kusov a v roku 1958 výrobu ukončil. Brütsch sa nevzdával a o rok postavil dvojsedadlový automobil s názvom Rollera a s motorom 100 cm³. Licenčne sa vo Francúzsku vyrobilo osem kusov.

Motocyklová firma Zündapp si uvedomila potenciál bublinového auta a keďže nemala na nákup licencie, vytvorila vlastné pod názvom Janus. Dvere boli v štýle Isetty, dve lavice boli otočené proti sebe chrbtom, takže zadní pasažieri sedeli proti smeru jazdy a medzi lavicami bol malý 250 cm³ motor s výkonom 14 koní. Tie nestačili ani na rýchlosť 80 km/h a tak sa modifikácie zamerali na odľahčovanie. Sklenné okná nahradili plexisklové. Lenže predaj sa nerozbiehal, za pol roka si našlo zákazníka len 1731 kusov. Ľudia neprijali cestovanie chrbtom k smeru jazdy a v roku 1958 bola továreň zatvorená a predaná koncernu Bosch.

Spoločnosť Peel z ostrova Man predstavila v roku 1962 najmenšie vozidlo na svete (ďalšie najmenšie?) Peel P-50. Stolička na troch kolieskach uzatvorená v hranatej sklolaminátovej karosérií. Pod stoličkou bol motor s objemom 49 cm³, ktorý produkoval viac hluku ako sily. V roku 1964 vznikol model Trident s motorom s objemom 100 cm³ a dvojmiestnou kabínou s plexisklovou kupolou. Do roku 1966 sa postavilo 45 kusov, malá časť s elektropohonom.

V Japonsku mali po vojne zakázané stavať lietadlá a preto sa Hitachi Aviation spojilo s Hinom a Isuzu pri výrobe motocyklov. Spoločne vyvinuli v roku 1952 aj uzatvorený skúter Gasuden, čo bol len krok k prvému bublinovému autu Fuji Cabin, ktoré malo premiéru v roku 1955 na tokijskom autosalóne. Auto pre dvoch pasažierov poháňal dvojtaktný motor s objemom 121,7 cm³ a výkonom 5,5 k. Škrupinová aerodynamická karoséria bola z polyesteru.

Začiatkom 60-tych rokov boom bublinových áut ustal. Pohodlie a priestrannosť sa stali žiadanejšími ako úspora materiálu. Segment mikro však neodumrel, našiel živnú pôdu hlavne v Japonsku.